Nedávno som mal tú česť stráviť Vianoce na internom oddelení nemocnice v Trenčíne. Spolu so silvestrom a novým rokom.
Mohol by som rozprávať o tom, ako to boli moje prvé Vianoce, ktoré som nestrávil doma. Ako to boli prvé Vianoce, ktoré mohol môj syn vnímať, lebo mal krátko predtým tri roky ... ale to asi nie je pre nikoho zaujímavé. Zaujímavejšie bude napísať niečo o tom na čo si dať pozor, keď sa dostanete do pazúrov nášho zdravotného systému.

Za svoj krátky život som absolvoval tri operácie. Prvá bola operácia oka excimerovým laserom, ktorá ma zbavila troch dioptrií. V podstate to nebolo strašné, hoci po niekoľkých rokoch fungovania bez okuliarov začínam mať pocit, že sa k nim budem musieť vrátiť. Stálo ma to vtedy desať tisíc.

Druhý krát som sa dostal pod nôž chirurgom v ústave špecializovanom na liečbu pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie. Podľa lekárskeho nálezu bol jeden z mojich pľúcnych lalokov nefunkčný a hrozilo, že sa stane ložiskom zápalov a infekcií. Jeho odoperovanie mi ponúkali už pred mnohými rokmi. Pamätám si, že som vtedy v rádiu počúval správy o tom ako Gorbačov prišiel o flek. Vtedy som operáciu odmietol. A osobne si myslím, že to nebolo zlé rozhodnutie.

Začiatkom roku 2002 mi tú operáciu navrhli znova a ja som prijal. Podľa lekára bol ten lalok aj tak nefunkčný a moja kondícia nasvedčovala, že by som s operáciou nemal mať problémy. Lekár, ktorý mi operáciu navrhoval, vravel, že by sa pravdepodobne dala robiť laparoskopicky. Teda 2-3 malé otvory, cez ktoré sa dovnútra zasunú malé chirurgické nástroje a spravia čo treba.

Preložili ma na predoperačné oddelenie. Hovoril som s ďalším lekárom a dúfal som, že sa dozviem viac. Ten chlap vyzeral, že ťahá službu tretí deň v kuse. Postupne sa ma asi štyri krát opýtal či som na niečo alergický a uchlácholil ma slovami, že si nemám robiť starosti a mám to nechať na odborníkov. Nemal som to srdce mu oponovať a poslúchol som.
Ako sa neskôr ukázalo, bola to chyba.

Po operácii som sa prebral s pocitom, že ma prešiel parný valec. Z hrudníka mi trčali dve hadičky schované pod 20-centimetrovým flastrom, ďalšia hadička išla s močového mechúra a nebol som schopný sa ani otočiť. Niekoľko dní som bol na umelej výžive a odkedy som prešiel na normálnu stravu, trvalo takmer tri dni, kým začal fungovať aj druhý koniec tráviaceho ústrojenstva. To bola radosť.

Pár dní po tom, ako zo mňa tie hadičky povyťahovali, som pozbieral odvahu a vybral sa do sprchy. Dal som si dole flaster a po prvý krát uzrel dielo chirurgov - jazvu dlhú takmer pätnásť centimetrov. Pekná laparoskopia.

Zatiaľ posledná operácia sa odohrala nedávno. Kardiologička mi stanovila diagnózu, podľa ktorej som mal v medzere medzi osrdcovníkom a srdcom výpotok. Dosť veľa. Riešenie malo byť pomerne jednoduché. Osrdcovník treba prepichnúť a výpotok odsať. Liekmi sa potom malo zabrániť jeho ďalšej tvorbe. Tiež sa mal urobiť do osrdcovníka malý otvor - tzv. fenestrácia.

Nuž ten vpich mal šesť stehov.

Takže rada na záver: až raz pôjdete na operáciu, nechajte si ju vysvetliť od chirurga, ktorý vás bude rezať. Nie od obvoďáka, ošetrujúceho lekára, internistu, anesteziológa, svojho známeho alebo kohokoľvek iného. Len od chirurga, ktorý to bude robiť. Spýtajte sa ho, ako budete po operácii spať, jesť a piť. Ako sa budete môcť hýbať a ako nie. Čo a ako dlho vás bude bolieť a čo sa proti tomu bude dať robiť (moja dôvera v schopnosť morfia tišiť bolesť je dosť otrasená). Kde bude jazva a aké nervy možno bude treba preťať. Aké sú riziká a možné komplikácie. A kým sa to všetko nedozviete, nikomu nepovedzte, že s operáciou súhlasíte.